Predstavuje súhrn funkčných okruhov vrodeného chovania psa. Medzi najdôležitejšie okruhy patrí: lovecké chovanie, obranné chovanie, sexuálne chovanie a sociálne chovanie.

Tento okruh bol domestifikáciou psa zasiahnutý snáď najviac. Nielenže pes je od útleho detstva ovplyvňovaný v svojom loveckom chovaní (nesmie naháňať zvieratá nesmie si všímať domácu hydinu atď.), ale už samotný dedičný základ loveckého chovania je dlhodobým šľachtením zasiahnutý a tieto zmeny sú dedične upevnené. U niektorých plemien je lovecký pud silne utlmený, u niektorých je lovecké chovanie modifikované (napr. vystavovanie u oharov, štvanie bez priblíženia ku koristi u chrtov) alebo presmerované (špecializácia na pernatú zver).Lovecké chovanie smeruje k zaisteniu potravy pre jedinca i skupinu.

Obranné chovanie sa týka hlavne teritória. Úplná väčšina psov bez ohľadu na plemeno má silne zachovaný zmysel pre obranu teritória. I veľmi drobný pes sa preto spravidla pokúša brániť svoje teritórium aj proti podstatne väčšiemu votrelcovi.

Sexuálne chovanie smeruje k produkcii potomkov a tím k zachovaniu rodu. Patrí sem výber partnera, párenie a starostlivosť o mláďatá. Do všetkých týchto činností psovi výrazne zasahuje človek.

Sem patria všetky prejavy a aktivity, ktoré upevňujú a upravujú vzťahy a spoluprácu vnútri svorky.Umenie rozoznať a schopnosť posúdiť signály, ktoré pes dáva, je pre psovoda nesmierne dôležité. Aj v prípade, že pes slúži ako spoločník, sú k bezkonfliktnému spolužitiu nutné základné znalosti prejavov psa. Pokiaľ má pes vykonávať často veľmi náročné činnosti, ku ktorým smeruje výcvik, a kvalitne spolupracovať so psovodom, musí vzájomný vzťah psa a psovoda fungovať úplne perfektne. Toho však bez znalosti sociálnych prejavov psa dosiahnuť nemožno.
Najdôležitejšie sociálne prejavy psa sú: teritoriálne správanie, udržiavanie individuálnej vzdialenosti, udržovanie maximálnej vzdialenosti, udržovanie hierarchického usporiadania, agresívne chovanie, imponovanie, protestné chovanie, podriadené chovanie, priateľský kontakt a neutrálny kontakt.

Vlci v prirodzenom prostredí volnej prírody, zvlášť v dobe rozmnožovania, si veľmi intenzívne bránia svoje teritórium. To môžeme rozdeliť na tri okruhy: domov I. stupňa (nora), domov II. stupňa (bezprostredné okolie) a potravní revír (jeho veľkosť kolísa podľa miestnych podmienok).
Teritoriálne chovanie zostalo zachované aj u psa, avšak obmedzuje sa najmä na domov I. a II. stupňa. Teritoriálnu agresivitu uplatňuje pes ako voči príslušníkom svojho druhu, tak voči ľuďom. Obrana teritória („stráženie“) bolo pravdepodobne jedným z prvých spôsobov využitia psa. Intenzita týchto prejavov je závislá na plemene a výcviku. Vo svojom teritóriu prejavuje pes podstatne vyššie sebavedomie, než aké by prejavoval na území neutrálnom. V tomto prípade je ochotný napadnúť i protivníka objektívne silnejšieho. Pokiaľ je týmto protivníkom pes, spravidla ustupuje, v okamihu, keď sa „votrelec“ ocitne za hranicou teritória, „obranca“ sa stiahne. Pokiaľ tak neurobí, dôjde spravidla k fyzickému stretu.
I pes si značkuje širší revír, ktorý si však obvykle nebráni. Známe značkovanie močením a trusom má preto význam informatívny (“ bol som tu „). Často je značkovanie močením a trusom u sebavedomých jedincov sprevádzané hrabaním (medzi prstami sú uložené pachové žľazy takže týmto spôsobom pes zanecháva ďalší výrazný pachový otlačok).

Každý jedinec si v rámci svorky bráni akési „súkromné teritórium“, jeho porušenie ostatnými členmi skupiny (vrátane človeka) je pociťované ako porušenie pravidiel. Čím vyššie postavenie má jedinec v svorke, tím väčšie udržuje obvykle individuálne vzdialenosť. Podľa udržovania individuálnej vzdialenosti napr. pri odpočinku môžeme usudzovať postavenie jednotlivých členov svorky. Výlučné (často vyvýšené a najpohodlnejšie ) miesto zaujíma najvyššie postavený jedinec. Čím väčšie sú rozdiely medzi psami, tím väčší je fyzický odstup. Ak sú napr. dvaja psy v domácnosti takmer alebo úplne rovnocenní, môžu spolu zdieľať búdu alebo podlahu, ale i tak leží spravidla každý zvlášť.Pokiaľ si človek pripustí psa príliš k telu, napr. dovolí mu spať v posteli môže sa pripraviť o svoje postavenie super alfy. Môže potom dôjsť k tomu, že pes svojho majiteľa napadne a pokúsi sa prevziať vyššie postavenie.
K prekonaniu hraníc individuálnej vzdialenosti slúžia rituály (výzva k hre, sexuálna výzva, zoznamovacie chovanie). Z povinnosti dodržiavať individuálnu vzdialenosť sú do určitého veku vyňaté šteňatá. Je zaujímavé, že nedodržanie individuálnej vzdialenosti (narušenie súkromia) zo strany vyššie postaveného jedinca dáva v tomto prípade nižšie postavenému členovi svorky právo protest a agresia voči narušiteľovi, ktorá v tomto prípade nieje vyššie postaveným jedincom trestaná.

Hierarchické usporiadanie (hodnostné poradie) je určené ako v klasickej psej svorke, tak v spoločenstve jedného či niekoľkých ľudí a jedného alebo viac psov alebo taktiež v dvojici psovod – pes. Psovod má uľahčené zaujať vyššie postavenie, pretože pes obvykle rešpektuje biologickú nadradenosť. Napriek tomu môže dôjsť k situácii, kedy sa pes postaví vyššie než človek, či už zaujíma pozíciu absolútneho vodcu alebo hodnostne „preskočí“ niektorého člena rodiny. V takomto prípade je vždy na vine človek. Pes zaujíma len také postavenie aké mu človek dovolí zaujať. Psovod môže veľmi výrazne ovplyvniť vzťah medzi svojimi psami. Spravodlivým jednaním, pri ktorom sa vyvaruje uprednostňovaniu jedného psa na úkor druhého, môže u približne rovnako sebavedomých jedincov dosiahnuť ich rovnocenného postavenia. Takí jedinci sa buďto vzájomne rešpektujú vo všetkých ohľadoch, alebo častejšie pri rôznych príležitostiach sa v privilegovanom postavení striedajú. Napríklad jeden pes uplatňuje prednostné právo na šport, druhý má výsadu zaujať postavenie bližšie u psovoda pri chôdzi u nohy a pod. Hodnostní odstup ako medzi psami, tak medzi psom a psovodom môže kolísať. Prvým a najčastejším príznakom zmenšenia hodnostného odstupu medzi psom a psovodom býva neposlušnosť psa. Takúto situáciu spôsobí spravidla psovod svojou neistotou alebo nedôslednosťou.

Agresivita je dôležitá emócia pre zachovanie druhu. Agresivita spúšťa agresívne chovanie – útok. Rozoznávame agresívne chovanie tlmené a netlmené.
Netlmené agresívne chovanie sa vyskytuje pomerne zriedka a dochádza k nemu v extrémnych situáciách. V skupine nikdy nevypukne náhle, vždy mu predchádza obdobie drobných konfliktov, ktoré vystupňujú napätie a tesne pred útokom pes výrazne hrozí. Najdôležitejším signálom, ktorý predchádza vlastnému útoku, je uprený pohľad protivníkovi do tváre (pes protivníka „fixuje“ očami), vycerené zuby a zježená srsť, najmä na chrbte. Podľa sebavedomia psa v danom okamihu (agresia obranná alebo útočná) môžu byť ušné boltce vzpriamené dopredu alebo položené vzadu, ústne kútiky široko roztiahnuté alebo skleslé dolu, ale na samotnom faktu agresie to nič nemení.
Tlmená agresivita je podstatne častejšia než netlmené agresívne chovanie. Jej prejavy siahajú od bežných bitiek medzi psami na neutrálnom území, ktoré majú rozhodnúť o okamžitom vzájomnom postavení (krátke zákusy po ktorých nasleduje rýchle pustenie, snaha útočiť zhora, hlučnosť pri boji a minimum zranení), až po rituálne prejavy, ako je napríklad chytanie za nos. Tlmená agresivita nahradzuje skutočný boj tam, kde ho nieje nezbytne treba a je jedným z opatrení, ktoré šetria energiu a zdravie jedinca a pomáha k zachovaniu druhu.

Imponovanie sa objavuje v okamihu, kedy sa stretávajú jedinci, ktorých sociálne postavenie je neisté. Imponujúci pes demonštruje svoju silu. Toto chovanie na rozdiel od hrozby nepredchádza útok, aj keď v prípade dvoch sebavedomých jedincov môže na hrozby a neskôr bitku dôjsť.
Imponujúci pes stojí alebo obchádza druhého psa so zdvihnutým chvostom, hlavu drží hore, uši vztýčené a nasmerované dopredu. Díva sa pred seba do diaľky a starostlivo dbá, aby nehľadel na druhého psa. Môže mať rovnako zježenú srsť a môže tlmene vrčať. Od hrozby sa imponovanie líši hlavne tím, že imponujúci psy na seba nikdy nehľadia priamo a v žiadnom prípade nekrčia pysky a neukazujú zuby.
Imponujúce chovanie používa pes vtedy, pokiaľ sociálne postavenie druhého jedinca je blízko jeho vlastnému. Preto pes obvykle neimponuje šteňatám alebo výrazne menším psom. Takto niekedy dochádza ku groteskným situáciám, kedy napr. novofoundlandský pes prehliada hystericky rozhnevaného trpasličieho pinča alebo ho ľahostajným pohybom tlapy prevalí na chrbát (ako by to urobil za rovnakej situácie šteňaťu).

Protestní chovanie je užívané najmä nižšie postavenými jedincami buď’ ako odpoveď na nevhodné chovanie iného (vyššie postaveného) psa, alebo ho využívajú veľmi nízko postavení jedinci ako prvú predzvesť sociálnej expanzie. V takomto prípade sami vyhľadávajú situácie, ktoré ich oprávňujú k protestu.
Protestujúci pes zaujíma pokornú pozíciu, ale hlavu stáča k obťažujúcemu nadriadenému otvára tlamu dokorán a ukazuje zuby. Nekrčí však pysky a nevrčí. Pokiaľ partner nevezme protest na vedomie, protestujúci pes sa bráni kúsaním. Pritom však spravidla kňučí alebo zakvíli. Nadradené psy až na malé výnimky takýto útok netrestajú.
Protestné chovanie označujeme taktiež ako obrannú hrozbu, nieje však prejavom strachu. Jeho účelom nieje vyvolať konflikt, ale zamedziť nežiadúcemu chovaniu partnera.

Účelom podriadeného pokorného správania je tlmenie agresivity. Obvykle ho používa podriadený jedinec voči nadradenému, ale aj sociálne vyššie postavený člene svorky tlmí pokorným chovaním protestnú agresivitu nižšie postaveného partnera. Pokorné gesto môže použiť aj sebavedomý jedinec zároveň s imponujúcim chovaním, aby tak zabránil útoku zo strachu (taký pes stojí v imponujúcom postoji, ale nehladí pred seba, ale odvracia hlavu a nastavuje krk zo strany, nie hrdlo ako podriaďujúci sa pes).
Do kolekcie podriadeného chovania patrí taktiež zmierlivé gestá. Najvýznamnejšie je zdvíhanie tlapky. Opäť ho môžu použiť ako podriadení, tak nadriadení jedinci (u nadriadených jedincov sa také gesto označuje ako ukľudňujúci). Pes pri tomto geste zdvíha tlapku a naťahuje ju k partnerovi, Nadradený psy majú obvykle snahu položiť tlapku podriadeným psom na bok. Ďalším gestom z repertoáru podriadeného chovania a z hľadiska psovoda dôležitým indikačným znakom je oblizovanie. Snaha obliznúť partnerovi (psovi alebo človeku) ústa, alebo tvár, je jednoznačne priateľské a podriadené gesto. Už samotné vysunutie jazyka z tlamy, aj keď je pes napríklad odvrátený, je dôležitý signál pri nadväzovaní kontaktu, zvlášť s dospelým psom. V okamihu, kedy sa doteraz rezervovaný pes začne (zvlášť pri pochvale) oblizovať, je to jasný signál, že sa podriadi a naviaže s novým psovodom kontakt.
Veľmi výraznými a dôležitými súbormi v repertoáre podriadeného chovania je pasívny a aktívny podriadený. Pasívny podriadený je veľmi účinný mechanizmus tlmiaci agresivitu nadriadeného jedinca. Podľa závažnosti situácie a podľa stupňa sociálneho rozdielu medzi zúčastnenými je aj intenzita prejavu pasívneho podriadeného rôzna. Od prostého odvrátenia pohľadu a stiahnutie chvosta medzi nohy až po prevalení na chrbát, nastavenie brucha spojené so strnulosťou a často aj pomočením (pomočenie je reminiscenciou na chovanie šteniat vyprázdňujúcich sa behom masáže brucha a análneho otvoru pri ošetrovaní matkou v útlom veku). Aktívni pod řízení (výzva ke hre) je vyjadrením túžby po čo najpriateľskejšom kontakte Nieje odpoveďou na hrozbu, ale naopak je používané k vyvolaniu priateľských aktivít netečného partnera. Výrazy aktívneho podriadenia sú ako hlasové (poštekávanie alebo vzrušené pískanie, tak aj pomocou gestikulácie (znižovaním prednej časti tela s rozhodenými prednými končatinami, nakláňanie hlavy na stranu a horlivým mávaním chvostom). Výzvou ku hre môže byť hraný útok, pohyby z repertoáru loveckého chovania, blíženie apod. Pre tieto prejavy sú charakteristické pre hnané a prudké pohyby, hlučnosť, vrtenie chvostom, prípadne celú zadnú časť tela. Rituál zdravenia a výzvy ku hre taktiež pomáha k prekonaniu hranice individuálnej vzdialenosti, bez toho aby došlo k protestu. Výrazy výzvy ku hre môže použiť aj nadriadený jedinec k vyprovokovaniu hry alebo pri dvorení fenke.

Priateľský kontakt je chovanie, u ktorého sú prejavy podriadenosti a nadriadenosti celkom potlačené. Utužuje vzťahy v svorke. Prejavuje sa tzv. komfortným chovaním, tj. starostlivosť o srsť partnera a oblizovaním najmä uší. Jedinec, ktorému je takáto pozornosť prejavovaná, ju obvykle zdanlivo ignoruje.

Dochádza k nemu v situáciách, kedy sa stýkajú psy, ktorí nepatria do uceleného spoločenstva (svorky), ale poznajú sa. Napr. na cvičisku, v parku apod. Je charakterizovaný krátkym očuchávaním spravidla tváre a uší, neskôr aj genitálií. Iba sociálne neistí alebo pokorní jedinci vykazujú podriadené postoje.

Hra je typickým prejavom najmä šteniat, dospelé psy sa však rovnako často hrajú. U šteniat má hra najmä význam ako príprava a tréning na bežné činnosti, zatiaľ čo dospelé psy majú záujem len o určité hry a za určitých okolností. Nebude sa hrať pes, ktorý nieje v dobrej psychickej kondícii (napr. je vystrašený, rozhnevaný) alebo je fyzicky indisponovaný (je unavený, má hlad). Pre hru je všeobecne príznačné experimentovanie, pes skúma vlastnosti predmetu alebo reakcie partnera, s ktorým sa hrá. Hry môžeme rozdeliť na solitárne, nahrádzanie a sociálne.
Solitárne hry sú hry bez partnera, pes sa hrá s predmetom. U psov sú menej časté, ako skupinové zviera preferuje hru s partnerom. Tieto hry sa vyberajú z okruhu loveckého chovania a predmet nahradzuje korisť.
K nahrádzacím hrám sa pes uchyľuje v prípade, že partnera nemá a je sám a nudí sa. Najtypickejším je známe naháňanie sa za vlastním chvostom.
V prípade sociálnych hier musia byť prítomní minimálne dvaja jedinci. Výzva ku hre sa prejavuje širokou škálou gest od drobných hopkavých poskokov vrtenie chvostu a skláňanie prednej časti tela k zemi až po hravý útok.

Rovnako ako človek je aj pes schopný prežívať rôzne emócie (strach, hnev, zúrivosť, radosť, náklonnosť apod.). Emócie delíme na kladné ( príjemné) a záporné ( nepríjemné) a ďalej na krátkodobé a dlhotrvajúce, Krátkodobé trvajú niekoľko sekúnd až minút. Bývajú veľmi výrazne prejavované a ľahko premenlivé. Dlhšie trvajúce trvajú niekoľko hodín až dní, Pomaly sa menia a ťažšie sa určujú. V prípade dlhotrvajúcej emócie je treba starostlivo zvážiť všetky okolnosti. Psy pri zmene psovoda alebo prostredia môžu byť emočne naladení určitým smerom, takže normálne vyrovnaný pes sa môže javiť ako melancholický či plachý alebo naopak agresívny.
Prejavy emócií sú rôznorodé. Strach môže pes vyjadrovať aktívnym alebo pasívnym spôsobom. Pri pasívnom spôsobe pes znehybnie, často v pozícii pripomínajúcej podriadenosť, ak má pes čas ju zaujať. Od prejavu pasívnej podriadenosti sa prejavy strachu líšia hlavne absenciou nastavovania brucha a hrdla, pretože pasívnou podriadenosťou pes blokuje prípadné agresívne jednanie iného psa (alebo aj človeka), pri prejavoch strachu pes agresiu predpokladá. Preto sa snaží zaujať pozíciu v ľahu na bruchu, zraniteľné partie má pritlačené k zemi, alebo sa aspoň prikrčí. Pri aktívnom spôsobe pes uhýba, uteká alebo útočí. Strach je okamžitá reakcia na bezprostrednú hrozbu.
Úzkosť je emócia bez priamej príčiny a trvá spravidla dlhodobo. Prejavuje sa plachosťou a neistotou a konkrétna príčina nemusí byt jasná.
Radosť prejavuje pes pri hre, vítanie pána apod. Pes sa naťahuje, hlavu zdvíha smerom k partnerovi pokladá uši k hlave, vrtí chvostom. Je popisovaný aj „úsmev psa“, kedy pes otvára tlamu a zdvíha (nie krčí) horní pysk. Pes môže radosť prejavovať rovnako pobehávaním, poštekávaním, výzvou ku hre apod.
Náklonnosť udržuje vzťahy medzi členmi svorky a charakterizuje taktiež vzťah psa k majiteľovi alebo psovodovi. Náklonnosti chýba rys altruizmu (sebaobetovania), nikdy preto neprekoná pud sebazáchovy. Pokiaľ niekedy dochádza ku zraneniu alebo úmrtí psa pri obrane psovoda, je to preto, že pes nedokáže posúdiť následky. Jedná tak, ako mu bolo vštepené pri výcviku, kde pes z modelových situácií vychádza pravidelne ako víťaz.
Agresivita je emócia, ktorá spúšťa agresívne chovanie. Môže byť útočná alebo obranná.
Iným prejavom je vrčanie, ohrnovanie pyskov, pohľad uprený do tváre protivníka, snaha opticky sa zväčšiť (zdvihnutý chvost, zježená srsť…).
Od agresivity je nutné odlíšiť loveckú náruživosť, ktorá sa prejavuje štekaním psa, kňučaním, tlama sa otvára doširoka bez ohrnovania pyskov, pes sa snaží o aktívny pohyb vpred (smerom ku koristi) alebo aspoň prešľapuje na mieste.Pes patrí do rodu šeliem psovitých (Canis). Príslušníci tohto rodu žijú v pomerne zložité organizovaných spoločenstvách – svorkách, a preto majú veľmi výrazné sociálne cítenie. Vzťahy vnútri svorky sa riadia určitými pravidlami, hierarchia a postavenie jednotlivých členov je pevne stanovené a je potvrdzované a upevňované pomocou rituálov. Zmena môže nastať iba za určitých podmienok. Preto je u psovitých šeliem vysoko vyvinutá schopnosť komunikácie, ktorá im umožňuje spoluprácu pri získaní potravy (lov na veľké zvieratá, ktoré by jedinec sám neulovil), obrane teritória a starostlivosť o mláďatá.

Vlastnosti typické pre zvieratá žijúce v sociálnom spoločenstve (komunikatívnosť, prispôsobivosť hravosť a učenlivosť) boli dôvodom, pre ktorý človek začal predka dnešného psa odročovať a následne aj domestifikovať.
Skrotenie sa týka jednotlivca. Je to proces, pri ktorom zviera, spravidla mladé, z nejakého dôvodu opustí svoje prirodzené prostredie a žije pohromade s človekom. Skrotené zviera sa vzhľadom ani duševne neodlišuje od príslušníkov svojho druhu.
Domestifikácia je proces týkajúci sa populácie. Domestikované zvieratá v zajatí nielen žijú, ale taktiež sa v ňom rozmnožujú po viacero generácií. Dochádza k zmenám v morfológii a fyziológii zvierat, ktoré sú výsledkom jednak prispôsobenia sa umelým podmienkam a taktiež výsledkom zásahov človeka, najmä pri výbere rodičovských partnerov. Tieto zmeny sú dedičné a upevnené.

Chovanie je najvyššia forma biologickej adaptácie na podmienky vonkajšieho prostredia. Chovanie delíme na vrodené a získané. Chovanie zvierat je možné rozložiť na sled prvkov, tzv. aktivít. Čím je aktivita jednoduchšia a čím jednoduchší je podnet, tým je možné ľahšie rozlíšiť, či sa jedná o aktivitu vrodenú, alebo získanú. Napríklad ucuknutie psa pri prišliapnutí tlapky je jednoznačne reakcia vrodená (tlak vyvolal chybný manéver), usadnutie na povel je reakcia získaná (psovod ju docielil cieľavedomým pôsobením na psa), prenasledovanie a ulovenie koristi, alebo sociálne prejavy sú zmesou reakcií vrodených a získaných (základne schémy sú vrodené a ich intenzita a forma je ovplyvnená získanými skúsenosťami).

Vývoj psa od pôrodu do dospelosti môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz. Po vlastnom pôrode nasleduje fáza vegetatívna, ďalej fáza prechodná, fáza vštiepenia, fáza sociability, fáza sociálneho usporiadania, fáza usporiadania svorky, puberta a dospelosť. Tieto fázy sa vzájomne čiastočne prelínajú.

Pri pôrode je šteňa veľmi málo vyvinuté, najmä čo sa týka zmyslov. Na svet prichádzajú hluché, slepé a neorientujú sa ani čuchom. Rozhodujúcim orientačným zmyslom je pre šteňa hmat. Je vybavené len niekoľkými základnými pohybmi a zvukovými prejavmi. Aktívne vyhľadáva teplo. Ak stratí kontakt s matkou a prípadne súrodencami, protestuje pišťaním. Tento prejav zaktivuje matku, ktorá ho prinesie alebo pristrčí do pelechu.

V tejto dobe dochádza u šteniat k otváraniu očí, postupne začínajú vidieť a počuť a nadväzujú kontakty so súrodencami. Prvý krát môžeme pozorovať záujem o súrodencov a všetka aktivita už nesmeruje iba k nájdení bradavky (šteňatá šplhajú po matke, objavujú sa prvé neobratné pokusy o súboje so súrodencami, skúmajú predmety vložené do pelechu – hračky, ľudskú ruku a pod. )

V tejto fáze sa výrazne zlepšuje schopnosť pohybu. Šteňatá nasledujú matku aj mimo pelech.
V tomto veku je žiaduce, aby mali šteňatá dostatočný kontakt s človekom, aby si ho vtlačili ako príslušníka druhu. Pokiaľ sa im ho nedostane v plnej miere, je pravdepodobné, že budú mať neskôr problémy s nadväzovaním kontaktu s človekom. Vštepovanie sa netýka len príslušníkov druhu, ale napríklad aj potravy. Šteňa, ktoré v tomto veku neochutná surové mäso, ho v dospelosti spravidla odmieta. Od 4 týždňov veku šteňatá používajú širokú škálu prejavov sociálneho správania – vrtenie chvostom, ježenie srsti, sklápanie uší, pokusy o vrčanie, podriadené postoje a pod.
Pokiaľ sú šteňatá vo fáze vštepovania v kontakte s dospelými psami tí sa k nim chovajú veľmi zhovievavo.

V tejto dobe sú šteňatá veľmi aktívne a zvlášť agresivita medzi súrodencami dosahuje vysoký stupeň. Naopak voči dospelým psom sa učia šteňatá používať podriadené postoje a tlmiť tak agresívne chovanie voči sebe. Dospelí psy sú voči šteňatám trochu razantnejší a šteňatá začínajú byť obmedzované na svojej doterajšej slobode.
V tomto veku šteňatá ochotne prijímajú človeka ako partnera pri hre a uznávajú jeho nadradenosť.
Aj keď sú šteňatá veľmi hravé a podnikavé a mali by už celkom samozrejme dôverovať ľuďom, sú ešte pomerne významne viazané na matku a domáce prostredie.

V tejto fáze sa začínajú výrazne prejavovať rozdiely v temperamente a sebavedomí medzi jedincami. Doteraz spoločensky rovnocenné šteňatá si začínajú budovať hierarchiu, najskôr medzi sebou a postupne i v širšej svorke. Aj keď mladí psy mávajú svojím spôsobom výlučné postavenie (a to v skupine ako výhradne psej, tak i v spoločenstve ľudí a psov, zvlášť ak je v takom spoločenstve viac ako jeden pes), na budúce miesto v hierarchii možno usudzovať podľa chovania psa už od 3 až 4 mesiacov veku. Vek od 12 týždňov je vhodný pre výber šteňaťa, zvlášť pokiaľ je určené k výcviku.

V tomto veku si pes vytvára pevnú väzbu na svorku (nebo psovoda), upevňuje svoje postavenie a taktiež si overuje a fixuje existujúci poriadok. Skúsenosti nazbierané v tomto období sú dôležitým vkladom do budúceho života psa.
Vlk žijúci v prírode sa v tomto veku učí loviť v spolupráci so svojimi rodičmi a prípadne i staršími súrodencami. Pes sa analogicky v tomto veku učí spolupracovať s človekom a podriaďovať sa jeho vedeniu. Nieje dôležitý obsah výcviku či výchovy ale je nutný úzky kontakt s človekom a prvok spolupráce.
Pokiaľ je pes v tomto veku zanedbávaný a nedostane príležitosť k získavaniu skúseností, bude neskôr veľmi ťažké napraviť to.

V období puberty začínajú psy vyvíjať sexuálne aktivity. Nástup puberty je ovplyvňovaný ako individuálnym vývojom psa, tak aj plemennou príslušnosťou. Všeobecne sa začiatok puberty udáva medzi 6. až 7. mesiacom veku psa. Menšie a prešľachtené plemená vstupujú do tohoto obdobia skôr než plemená veľké, primitívne alebo s podielom vlčej krvi.

V dospelosti sú pomery vo vlčích a psích skupinách z hľadiska sociálneho postavenia, rôzne.
Vo vlčích skupinách je hodnostné postavenie pomerne zložité a vzťahy jednotlivých členov sú pevne stanovené. Vzťahy podriadený – nadriadený vedú v dvoch líniách, zvlášť medzi psami a zvlášť medzi fenkami. Absolútnym vodcom je vlk, tzv. samec alfa, ktorému sú podriadení všetci samce v skupine, tzv. jedinci beta a gama. Samica alfa je podriadená samcovi alfa a jej sú podriadené ostatné samice v skupine. Nadradení alfa jedinci (najmä samec) síce prijímajú prejavy podriadenosti od psov aj fen, ale v zásade ako pes alfa, tak fenka alfa kontrolujú vzťahy najmä medzi príslušníkmi svojho pohlavia. Šteňatá sú podriadené dospelým jedincom alfa, beta i gama. Na najnižšej priečke spoločenského usporiadania sú jedinci omega. Títo jedinci sú prakticky bezprávni (bez ohľadu na pohlavie), napr. sú nemilosrdne odháňaní od kŕmenia v dobe núdze. Samec alfa si stráži svoje postavenie najmä voči jedincom beta, ktorí mu stoja najbližšie, V zárodku tlmí agresívne prejavy nielen voči sebe, ale i voči nižšie postaveným členom skupiny. Fenka alfa kontroluje fenky zvlášť v období rozmnožovania, aby si žiadna z podriadených fen nezaložila rodinu. Pokiaľ k tomu dôjde, nezriedka vrh takej fenky zlikviduje.
Psia skupina je usporiadaná trochu inak a postavenie jednotlivých členov do istej miery ovplyvňuje i človek. Vzťahy podriadený – nadriadený sú v jednej línii bez ohľadu na pohlavie. Alfa jedincom býva často fenka, zvlášť pokiaľ je staršia. Mláďatá sú najnižšie postavenými členy skupiny. Človek máva v psej skupine obvykle pozíciu super alfa, postavenie, ktoré by žiadny pes nemal ohroziť. Zriedka sa nájde pes tak sebavedomý, že sa pokúsi na túto pozíciu zaútočiť. Častejšie sa človek svojim neistým jednaním dostane do pozície tzv. iba alfa a potom môže dôjsť k stretu. Na rozdiel od vlka vekom dospelý pes zostáva duševne nezrelý (čo je znak domestifikácie), a preto sa človeku podriaďuje veľmi ochotne. Vo vlčej skupine by si človek vedúce postavenie nezískal tak ľahko a musel by si ho neustále upevňovať.
Psovod vlastniaci dvoch psov sa ocitá v situácii vodcu skupiny. Pokiaľ nieje jeden zo psov výrazne submisivný, to znamená že nezaujme podriadenú pozíciu prakticky dobrovoľne, budú obaja psy súperiť o pozície a priazeň psovoda; Vhodným prístupom môže psovod docieliť rovnocenného postavenia oboch psov. Naopak nespravedlnosťami alebo striedavým preťažovaním jedného či druhého psa výrazne prispeje k neustálym šarvátkam medzi psami.