Louisiana Catahoula – Louisianský leopardí pes

Sú rôzne články o tom, aká je história vzniku plemena Louisianský leopardí pes. Fakty alebo legendy, toto je naozaj zvláštna a jedinečná psia rasa. Verím, že  niektoré nejasné okolnosti v histórii pridávajú Catahoule na výnimočnosti.

Indiánska povesť predávaná z generácie na generáciu rozpráva o tom, že Catahoula bola v indiánskych kmeňoch Natchez-ov ktorý žili v Louisiane ďaleko predtým než  tam v roku 1539 vkročil španiel Hernando De Soto. Iná teória spája pôvody psa priamo so španielmi a ich pobytom na tomto území.

Catahoula Lake

Catahoula Lake

Pisár ktorý prišiel s De Sotom zanechal zmienku o takzvaných „vojnových psoch“, boli to mastify a greyhoundi, ktoré ich sprevádzali pri pátraní po zlate a ktorí boli zlí a nemali radi ľudí. Kroniky ďalej píšu, že španielsky veliteľ raz za čas odpútaval svojich psov a dovolil im trhať živé zvieratá a/alebo Indiánov, aby indiánov zastrašil a následne vydieral. De Soto si vyslúžil povesť bezcitného človeka, takže neprekvapí informácia, že keď odchádzal nechával za sebou mnoho zranených vojnových psov napospas ich osudu. Može byť pravdou, že indiáni proti ktorím boli tieto beštie štvané by si ich zobrali ako vojnovú korisť? Alebo možno sa len niektorí z týchto vojnových psov skrížili s červeným vlkom a ich potomkovia boli základom Catahouly.

V roku 1682 René Robert Cavelier, Sieur de La Salle a Henri de Tonti, prekročli rieku Mississippi s francúzmi a pôvodnými obyvateľmi ameriky. Hovorí sa, že ich udivili zvláštne vyzerajúci psi so strašidelne bledými očami. Francúzi zistili, že tento vlk  – vyzerajúci ako pes mal schopnosť úspešne loviť v bažinách a to hlavne preto, že mal veľmi citlivý čuch a plávacie blany medzi prstami na labách. Psi takto ľahko mohli zahnať späť dobytok odbehnutý v močarinách. Aj Francúzi si so sebou priniesli vlasných psov, dnes známych ako Bauceron, ten bol pôvodne používaný na lov diviakov. Dá sa teda veriť, že pokus o stvorenie ešte lepšieho lovca, ochrancu, spoločníka a pastiera francúzi skrížili Beaucerona s týmto vlčím psom? Môže byť Louisianský leopardí pes potomkom tohto kríženia? Indiáni dali psovi meno Catahoula – čo v preklade znamená „číra voda“ – zrejme pre priehľadné a tajomne modré oči, tak príznačné pre toto plemeno. Veľa týchto psov bolo  nájdených v okolí Catahoulských jazier v oblasti Louisiana.

O stodvadsať rokov neskôr, v roku 1802, Rezin Bowie a jeho slávny brat Jim, vlastnili pár „leopardích psov.“ Jim Bowie ktorý našiel domov v Natchez Mississippi, pri neďalekom jazere našiel verného spoločníka Catahoulu ktorej dal meno „Blue“. Povesť vraví,  že Jimov modrooký pes bol fantastický poľovník bez konkurencie. Rezinovi, ktorý vlastnil len pár míl západne od Jonesville, Louisiana, zem zvanú Utility Plantation ležali títo psi pri nohách. Catahoula prešla dlhú cestu kríženia: od De Sotovho Mastifa a Greyhounda – použivaných ako vojnové psy a kedysi bežného červeného vlka, a nakoniec aj francúzskeho Baucerona, to je najviac akceptovateľná teória vzniku a vývinu tohto plemena. Tu je definovaná podivnosť obklopujúca tohto psa. Jeho pôvod zostáva tajuplný. Články o Catahoule močiarnom psovi sa objavili  keď spravodajcovia zaznamenali jeden z mnohých honov Teddyho Roosevelta v močiari východného Texasu a priviedli pozornosť na tohto jedinečného psa. Catahoula kedysi smerovala k vyhynutiu kôli nevyberavému kríženiu. Vďaka horlivému chovateľovi, ako guvernér Louisiany Earl K. Long, ktorý je čiastočne zodpovedný za zachovanie plemena, keď sa stalo obľúbeným on vyhladával tých  najlepších a tak mal najlepšie vrhy z celého štátu. Tak isto aj ďalší guvernér Louisiany Huey Long. Louisianské leopardie psy tiež môžte vidieť vo filmoch, „Savage Sam“ a „Home From the Hills“, a vo filme Johna Wayna „The Lonely Trail“ z roku 1936. Tom Stodghill (zakladateľ Animal research founadation) zriadil výnimku na dovoz z juhovýchodného Texasu a začal ich registrovať už v roku 1951. Kline Rushing s dcérou Betty Ann Eaves založili National Association of Louisiana Catahoulas ( NACL ), vlastnili podrobný záznam chovu a konečne získali pre Louisianských leopardích psov plemennú knihu . Vďaka úsiliu Betty Ann v júli 1979, guvernér Edwin Edwards podpísal návrh zákona ktorý urobil Louisianského leopardieho psa štátnym psom Louisiany. NALC hrala veľkú úlohu a je veľmi zodpovedná za záchranu Louisianského leopardieho psa, tak ako ho poznáme dnes.

Štandard plemena
Opis:

Krátkosrsté s priliehavou srsťou, s farebnosťou merle ale aj solid ( bez škvŕn ). Niektoré jedince môžu mať srsť hrubšiu, ale vo väčšine prípadov je srsť  krátka a priliehavá. Farba je zvlášť pozoruhodná črta na tomto pracovnom psovi, je výrazná a nezameniteľná. Lebku majú širokú a plochú. Nohy pevné so silnými kosťami. Majú veľké srdce a neobmedzené schopnosti.

Temperament:

Louisianský leopardí pes je nezávislý, obranný a teritoriálny. Miluje svoju rodinu a všetkých koho pozná, no k cudzincom je odmeraný ( to platí aj pre cudzie deti ). Potrebujú vodcu svorky, vzhliadajú k nemu, avšak nie naopak, aby človek vzhliadal k nim a uchádzal sa o ich priazeň. Dospieva okolo druhého roku života. Nejako tak,  ako keď večer zapadne slnko a ráno vyjde nové. Aj oni si zrazu povedia: “som dospelý a potrebujem sa správať ako dospelý“. Teda rezervovanosť voči cudzím nesmie byť popisovaná ako šteňacia nezrelosť, naopak ukazuje na dospelého psa. Hoci miluje svojho pána, nedoporučujem catahoulu ľuďom ktorí  by si ho vybrali náhodne, nezaujímajúc sa o prirodzené fungovanie tohto nezávislého psa. Potrebuje dominantného pána, ktorý si vie obhájiť svoje vedúce postavenie vo svorke.

Výška a váha:

Samec : 55  -66 cm.
Samec : 29,5 – 41,7 kg
Suka : 50 – 60 cm
Suka : 22,5 – 29,5 kg

Choroby:

Toto plemeno je veľmi odolné, avšak pri nesprávnom a neopatrnom páreni sa môže vyskytnúť hluchota spájaná najmä s bielou hlavou jedinca. Preto sa doporučuje jedincov ktorí majú viac ako 50% tela bieleho, najmä krk a hlavu nezaraďovať do chovu.

Podmienky chovu:

Môže byť chovaný aj v byte, ale všetko závisí od toho, koĺko mu venujete času, aké časté má prechádzky a ako je zvládnutý výcvik. Catahoula však potrebuje pozornosť. Nie je to typ psa ktorému môžte dať domov, jedlo, ale ignorujete ho. Reťaz a nevšímavosť z nich môže spraviť psov bojazlivých alebo agresívnych. Potrebuje mať svoju ľudskú svorku. To však neznamená, že môže žiť len tak vedĺa vás, potrebuje viesť, hrať sa, trénovať, mať starostlivosť. Pokiaľ je chovaný vonku, potrebuje naozaj dobrú psiu búdu, ktorá ho ochráni a zohreje v chladnom počasí. Ak je však veľká zima, tak ako každý iný krátkosrstý pes patria dnu.

Aktivity:

Catahoula potrebuje denne prechádzky, pešiu túru alebo beh. Keď sa naozaj vžije do hry dokáže byť veľmi hlučná a drsná. Treba  preto dávať pozor a usmerniť ich hru. Nie je však až taká živá a energická ako napríklad Jack russel.

Vek:

13 rokov

Pôvod:

USA, Louisiana

Využitie:

Všestranný pes, poľovnícky, pracovný, spoločenský ale aj strážny.

Celkový vzhľad:

Stredne veĺký krátkosrstý pes, dobre osvalený, elegantný, atletický a vytrvalý. Nohy sú pevné a dobre osvalené.

Srsť a sfarbenie:

Srsť je krátka až stredne dlhá.

Sfarbenie:
Modrá leopardia (blue merle)

Modrá leopardia (blue merle)

 – typická merle farebnosť. Merle gén spôsobuje vymiznutie fabrby u psov,takže niektoré chlpy sú bez pigmentácie. Celkový efekt je zoslabenie farby, s fľakmi  intenzívnej farby. Modrí leopardi sú geneticky čierny psi s typom srsti merle. Niektorí modrí leopardi sú v odtieňoch šedej s čiernymi fľakmi po tele. Rozsah farby je väčšinou od veľmi svetlo šedej k veľmi čiernej. Niekedy sa používa aj termín „šedý leopard“ alebo „čierny leopard“ .

Červená leopardia (red merle)

Červená leopardia (red merle)

– vyznačuje sa červeným merle sfarbením.Červení leopardi sú geneticky červení (alebo pečeňovo červení)solid s merle srsťou. Farebnosť je v odtieňoch červeno-hnedej s tmavou červenou alebo hnedou.

Žltá leopardia (yellow merle)

Žltá leopardia (yellow merle)

– svetlejšia varianta červenej leopardej.

Dvojitá leopardia (double merle)

Dvojitá leopardia (double merle)

– majú ho jedince, ktoré sú nositeľmi dvoch merle génov (M/M). Tieto jedince sa vyznačujú prevládaním bielej farby vo sfarbení. Kvôli nedostatku pigmentácie majú dvojitý merle náchylnosť ku vrodenej hluchote, očným defektom alebo aj sterilite.

Patchwork – strakatá

Patchwork – strakatá

– zvyčajne to vystihuje catahoulu ktorá má na srsti fľaky s rôznymi odtieňmi farieb. Podklad je väčšinou biely alebo veľmi svetlý s fľakmi často veľkými a roztrúsenými po srsti, spôsobom ktorý vytvára škvrnitý vzhľad, tak typický pre catahoulu. Veľmi podobné sfarbenie známe ako “tweed“ vídame u Austrálskych ovčiarskych psov, alebo sfarbenie harlekýn u Dánskej dogy.

Čierna (solid black )

Čierna (solid black )

– celofarební jedinci by mali mať i keď málo zreteľné žíhanie na nohách alebo hlave. Taktiež môžu mať biele okraje alebo pálenie ( black and tan) na nohách, hlave, hrudi alebo límci.

Červená (solid red)

Červená (solid red)

– celofarební jedinci možu byť aj žíhaní (brindle) alebo možu mať biele okraje (white trim)

Žltá (yellow)

Žltá (yellow)

Žíhanie (brindle)

Žíhanie (brindle)

– celofarební jedinci so žíhaním po celom tele

Hlava:

Je mohutná nie však prehnane velká, s dobre vyvinutými lícnymi svalmi. Pri pohlade z boku má byť dĺžka mozgovej časti a dlžka papule približne rovnaká. Mozgová časť je široká, plochá. Papuľa slná, hlboká pri pohlade zhora primerane široká a smero k nosu sa žužuje. Pysky sú priliehajúce alebo mierne prevyslé. Nos môže mať akúkoľvek farbu a nemusí byť sfarbený jednotne.

Chrup:

Zuby sú veľké biele. Skus silný, nožničkový. Akceptovateľný je taktiež rovný skus i chýbajúci alebo zlomený zub nakoľko sa jedná o pracovné plemeno.

Oči:
Modré alebo sklenené (veľmi svetlá modrá )

Modré alebo sklenené (veľmi svetlá modrá )

– Double glass eyes – obe oči sklenené

One glass

One glass

– jedno oko sklenené

Mramorové - Cracked alebo Marbled

Mramorové - Cracked alebo Marbled

– keď malá časť inak sfarbenej dúhovky obsahuje modrú farbu

Stredne veľké skôr okrúhle, uprednostňujú sa double glas eyes – sklenené oči. Inak môžu mať akúkoľvek farbu a každé môže byť inej farby alebo i dve farby v jednom oku.

Jantárové – Amber

Jantárové – Amber

Hnedé – Brown

Hnedé – Brown

– taktiež riasy môžu mať akúkoľvek farbu a nevadí ani ak sú viacfarebné.

Uši:

Prevísajúce primerane veľké malé až stredne dlhé. Pri hlave majú mať zodpovedajúcu šírku a smerom k jemne zaoblenému vrcholu sa postupne zužujú, takže celkovo sú trojuholníkového tvaru. Správne posadené uši sú previsnuté s vnútorným okrajom ucha priliehajúcim k lícu.

Krk:

Svalnatý a dobrej dĺžky s plynulým prechodom do pliec.

Hrudné končatiny:

Ich dĺžka má byť 50-60% celkovej výšky psa v kohútiku. Hrudné končatiny majú silné, plocho osvalené plecia. Lopatky tvoriace kostrový základ pliec sú dlhé, široké a ich vrcholy smerujú dozadu – sú dozadu sklonené. Ramenná kosť je zhruba rovnako dlhá ako lopatka. Lakte priliehajú k telu, predlaktie rovné, zapästie krátke a silné. Hrudné končatiny sú postavené stredne široko a labky by nemali vybočovať či už do vnútornej alebo vonkajšej strany

Trup:

Chrbát rovný, široký a dobre osvalený. Hrudník široký siahajúci až k lakťom. Rebrá siahajú až ďaleko dozadu, pri stavcoch  výrazne klenuté. Spodná línia  je stúpajúca smerom ku slabinám. Slabiny sú jemne vtiahnuté.

Panvové končatiny:

Panva silná, krátka, slabo vyklenutá. U fien je prípustné mať širšiu panvu. Zadná časť chrbta sa mierne zvažuje. Chvost tvorí plynulé pokračovanie hornej línie chrbta, pri koreni je široký a smerom ku špičke sa postupne zužuje. Ak je správne dlhý siaha ku kotníkom. Panvové končatiny sú silné riadne osvalené. Kolená úhľadné, kotníky nižšie k zemi, nárty pri pohľade zboku zošikmené, pri pohľade zo zadu rovnobežné.

Labky:

Silné, oválneho tvaru s mäsitými poštárikmi a dobre vyvinutou plávacou blanou a silnými pazúrmi. Vlčie pazúre môžu byť odstránené.

Pohyb:

Plynulý, nenútený, prezrádzajúci aktívnosť.

Vady:
  • suky s príliš  psačou hlavou a naopak
  • krátka a veľká papuľa alebo dlhá a úzka
  • uši odstávajúce a uši podobné loveckým psom, kupírované uši
  • akékoľvek deformácie očí alebo excentricky formované zreničky
  • predkus alebo podkus prípadne vystupúce zuby
  • príliš malí alebo príliš veľkí jedinci
  • mačacie a mývalie labky, vytočené končatiny von alebo dnu
  • príliš dlhé hrudné končatiny
  • prirodzene skrátený chvost alebo kupírovaný chvost
  • dlhá alebo huňatá srsť
  • jedinci double merle a jedinci s bielou hlavou
Genetika

Čo sa týka genetiky, Louisianský leopardí pes nie je jediný, ktorý má vo svojej výbave M gén- merle. Sú to napríklad aj border colie a aj austrálske ovčiarske psy. A tak pravidlá kríženia ktoré tu spomeniem sú všeobecne platné už dlhšiu dobu.

Pigmentácia psov je určovaná niekoľkými génmi ku ktorým u niektorých plemien prirodzene patrí aj merle gén. Je to gén neúplne dominantný a spôsobuje patchy – strakaté škvrny riedením základnej farby. To či pes má alebo nemá merle gén je najlepšie vidieť u šteniatok hneď po narodení, pretože škvrny vekom stmavnú a možu po nich zostať napríklad len nebadateľné fliačky na končekoch uší. A tak sa môže stať, že pes je skrytý merle. K určeniu napomáha i farba očí, ak sú modré alebo aspoň s čiastočne modrými segmentami, je to jasný znak nositeľa merle génu. Dôležité je to, ako sa merle dedí a čo je s tým spojené. Jedinec solid (celofarebný) nie je nositeľom merle a tak je m/m . Jedinec strakatý, s merle farbou alebo modrými očami je nositeľom a tak je M/m.

Troška kríženia:

  • ak spárite dva m/m, vznikne len m/m
  • ak spárite M/m a m/m vznikne: M/m alebo m/m
  • ak spárite M/m a M/m vznikajú: M/m, m/m alebo M/M – to v realite znamená, M/m merle zafarbenie, m/m solid, M/M dvojitý merle (jedinci s prevahou bielej farby ). U dvojitých merle jedincov hrozí hluchota, pretože v prípade catahouly je hluchota viazaná na farbu. To je najväčšie nebezpečenstvo spojené s párením dvoch jedincov s merle.
  • Ak spárite M/M a m/m vzniknú M/m.

U skrytých merle môžte prítomnmost potvrdiť až na ich šteniatkach 🙁

Nesmierne dôležité teda je správne sa rozhodnúť aké jedince budeme páriť a ktorým spojeniam sa je lepšie vyhnúť. I keď na trhu sú viac žiadané šteniatka merle farby a solid sa teda horšie predávajú, nedovoľme a nepodporujme chovateľov, ktorí majú vo svojich chovoch biele jedince a sú zlákaní finančným ziskom a etika ide bokom! Zmena štandardu ktorá vyraďuje psov s prevahou bielej a psov s bielou hlavou z chovu je už platná v UKC (organizácia združujúca chovateľov catahoul). V tých ďalších ACA, NALC sa k tomu tiež schyluje, pretože komerčný prístup môže toto plemeno vážne ohroziť.

Ďalším faktorom ktorý negatívne ovplyvňuje chov catahoul, je kríženie medzi príbuznými.

V praxi to znamená, že rovnakí jedinci sa opakujú v rôznych generáciách v rámci troj generačného rodokmeňu. Toto vykazuje veľa chovov takmer všetkých plemien. Možno za tým stojí snaha udržať pracovne alebo výstavne (prípadne inak) úspešné jedince v chove. Alebo zlá informovanosť týkajúca sa genetických pravidiel a plus veľká vzdialenosť medzi jednotlivými chovateľmi. Príbuzenské párenie časom vedie k tzv. inbreedingovej depresii.

Jej následkom je strata životaschopnosti – vyznačuje sa menej zdravými psami, slabým rastom, zníženou plodnosťou, výkonom a inteligenciou. Ale aj narušeným chovaním a  sníženou starostlivosťou feniek o svoje šteniatka. V neposlednej rade sú to genetické mutácie, ktoré pre veľa psov znamenajú utrpenie a skorú smrť.

Etológia
Etogram psa

Predstavuje súhrn funkčných okruhov vrodeného chovania psa. Medzi najdôležitejšie okruhy patrí: lovecké chovanie, obranné chovanie, sexuálne chovanie a sociálne chovanie.

1. Lovecké chovanie

Tento okruh bol domestifikáciou psa zasiahnutý snáď najviac. Nielenže pes je od útleho detstva ovplyvňovaný v svojom loveckom chovaní (nesmie naháňať zvieratá nesmie si všímať domácu hydinu atď.), ale už samotný dedičný základ loveckého chovania je dlhodobým šľachtením zasiahnutý a tieto zmeny sú dedične upevnené. U niektorých plemien je lovecký pud silne utlmený, u niektorých je lovecké chovanie modifikované (napr. vystavovanie u oharov, štvanie bez priblíženia ku koristi u chrtov) alebo presmerované (špecializácia na pernatú zver).Lovecké chovanie smeruje k zaisteniu potravy pre jedinca i skupinu.

2. Obranné chovanie

Obranné chovanie sa týka hlavne teritória. Úplná väčšina psov bez ohľadu na plemeno má silne zachovaný zmysel pre obranu teritória. I veľmi drobný pes sa preto spravidla pokúša brániť svoje teritórium aj proti podstatne väčšiemu votrelcovi.

3. Sexuálne chovanie

Sexuálne chovanie smeruje k produkcii potomkov a tím k zachovaniu rodu. Patrí sem výber partnera, párenie a starostlivosť o mláďatá. Do všetkých týchto činností psovi výrazne zasahuje človek.

4. Sociálne správanie

Sem patria všetky prejavy a aktivity, ktoré upevňujú a upravujú vzťahy a spoluprácu vnútri svorky.Umenie rozoznať a schopnosť posúdiť signály, ktoré pes dáva, je pre psovoda nesmierne dôležité. Aj v prípade, že pes slúži ako spoločník, sú k bezkonfliktnému spolužitiu nutné základné znalosti prejavov psa. Pokiaľ má pes vykonávať často veľmi náročné činnosti, ku ktorým smeruje výcvik, a kvalitne spolupracovať so psovodom, musí vzájomný vzťah psa a psovoda fungovať úplne perfektne. Toho však bez znalosti sociálnych prejavov psa dosiahnuť nemožno.
Najdôležitejšie sociálne prejavy psa sú: teritoriálne správanie, udržiavanie individuálnej vzdialenosti, udržovanie maximálnej vzdialenosti, udržovanie hierarchického usporiadania, agresívne chovanie, imponovanie, protestné chovanie, podriadené chovanie, priateľský kontakt a neutrálny kontakt.

4.1 Teritoriálne chovanie

Vlci v prirodzenom prostredí volnej prírody, zvlášť v dobe rozmnožovania, si veľmi intenzívne bránia svoje teritórium. To môžeme rozdeliť na tri okruhy: domov I. stupňa (nora), domov II. stupňa (bezprostredné okolie) a potravní revír (jeho veľkosť kolísa podľa miestnych podmienok).
Teritoriálne chovanie zostalo zachované aj u psa, avšak obmedzuje sa najmä na domov I. a II. stupňa. Teritoriálnu agresivitu uplatňuje pes ako voči príslušníkom svojho druhu, tak voči ľuďom. Obrana teritória („stráženie“) bolo pravdepodobne jedným z prvých spôsobov využitia psa. Intenzita týchto prejavov je závislá na plemene a výcviku. Vo svojom teritóriu prejavuje pes podstatne vyššie sebavedomie, než aké by prejavoval na území neutrálnom. V tomto prípade je ochotný napadnúť i protivníka objektívne silnejšieho. Pokiaľ je týmto protivníkom pes, spravidla ustupuje, v okamihu, keď sa „votrelec“ ocitne za hranicou teritória, „obranca“ sa stiahne. Pokiaľ tak neurobí, dôjde spravidla k fyzickému stretu.
I pes si značkuje širší revír, ktorý si však obvykle nebráni. Známe značkovanie močením a trusom má preto význam informatívny (“ bol som tu „). Často je značkovanie močením a trusom u sebavedomých jedincov sprevádzané hrabaním (medzi prstami sú uložené pachové žľazy takže týmto spôsobom pes zanecháva ďalší výrazný pachový otlačok).

4.2 Udržovanie individuálnej vzdialenosti

Každý jedinec si v rámci svorky bráni akési „súkromné teritórium“, jeho porušenie ostatnými členmi skupiny (vrátane človeka) je pociťované ako porušenie pravidiel. Čím vyššie postavenie má jedinec v svorke, tím väčšie udržuje obvykle individuálne vzdialenosť. Podľa udržovania individuálnej vzdialenosti napr. pri odpočinku môžeme usudzovať postavenie jednotlivých členov svorky. Výlučné (často vyvýšené a najpohodlnejšie ) miesto zaujíma najvyššie postavený jedinec. Čím väčšie sú rozdiely medzi psami, tím väčší je fyzický odstup. Ak sú napr. dvaja psy v domácnosti takmer alebo úplne rovnocenní, môžu spolu zdieľať búdu alebo podlahu, ale i tak leží spravidla každý zvlášť.Pokiaľ si človek pripustí psa príliš k telu, napr. dovolí mu spať v posteli môže sa pripraviť o svoje postavenie super alfy. Môže potom dôjsť k tomu, že pes svojho majiteľa napadne a pokúsi sa prevziať vyššie postavenie.
K prekonaniu hraníc individuálnej vzdialenosti slúžia rituály (výzva k hre, sexuálna výzva, zoznamovacie chovanie). Z povinnosti dodržiavať individuálnu vzdialenosť sú do určitého veku vyňaté šteňatá. Je zaujímavé, že nedodržanie individuálnej vzdialenosti (narušenie súkromia) zo strany vyššie postaveného jedinca dáva v tomto prípade nižšie postavenému členovi svorky právo protest a agresia voči narušiteľovi, ktorá v tomto prípade nieje vyššie postaveným jedincom trestaná.

4.3 Udržovanie hierarchického usporiadania

Hierarchické usporiadanie (hodnostné poradie) je určené ako v klasickej psej svorke, tak v spoločenstve jedného či niekoľkých ľudí a jedného alebo viac psov alebo taktiež v dvojici psovod – pes. Psovod má uľahčené zaujať vyššie postavenie, pretože pes obvykle rešpektuje biologickú nadradenosť. Napriek tomu môže dôjsť k situácii, kedy sa pes postaví vyššie než človek, či už zaujíma pozíciu absolútneho vodcu alebo hodnostne „preskočí“ niektorého člena rodiny. V takomto prípade je vždy na vine človek. Pes zaujíma len také postavenie aké mu človek dovolí zaujať. Psovod môže veľmi výrazne ovplyvniť vzťah medzi svojimi psami. Spravodlivým jednaním, pri ktorom sa vyvaruje uprednostňovaniu jedného psa na úkor druhého, môže u približne rovnako sebavedomých jedincov dosiahnuť ich rovnocenného postavenia. Takí jedinci sa buďto vzájomne rešpektujú vo všetkých ohľadoch, alebo častejšie pri rôznych príležitostiach sa v privilegovanom postavení striedajú. Napríklad jeden pes uplatňuje prednostné právo na šport, druhý má výsadu zaujať postavenie bližšie u psovoda pri chôdzi u nohy a pod. Hodnostní odstup ako medzi psami, tak medzi psom a psovodom môže kolísať. Prvým a najčastejším príznakom zmenšenia hodnostného odstupu medzi psom a psovodom býva neposlušnosť psa. Takúto situáciu spôsobí spravidla psovod svojou neistotou alebo nedôslednosťou.

4.4 Agresívne chovanie

Agresivita je dôležitá emócia pre zachovanie druhu. Agresivita spúšťa agresívne chovanie – útok. Rozoznávame agresívne chovanie tlmené a netlmené.
Netlmené agresívne chovanie sa vyskytuje pomerne zriedka a dochádza k nemu v extrémnych situáciách. V skupine nikdy nevypukne náhle, vždy mu predchádza obdobie drobných konfliktov, ktoré vystupňujú napätie a tesne pred útokom pes výrazne hrozí. Najdôležitejším signálom, ktorý predchádza vlastnému útoku, je uprený pohľad protivníkovi do tváre (pes protivníka „fixuje“ očami), vycerené zuby a zježená srsť, najmä na chrbte. Podľa sebavedomia psa v danom okamihu (agresia obranná alebo útočná) môžu byť ušné boltce vzpriamené dopredu alebo položené vzadu, ústne kútiky široko roztiahnuté alebo skleslé dolu, ale na samotnom faktu agresie to nič nemení.
Tlmená agresivita je podstatne častejšia než netlmené agresívne chovanie. Jej prejavy siahajú od bežných bitiek medzi psami na neutrálnom území, ktoré majú rozhodnúť o okamžitom vzájomnom postavení (krátke zákusy po ktorých nasleduje rýchle pustenie, snaha útočiť zhora, hlučnosť pri boji a minimum zranení), až po rituálne prejavy, ako je napríklad chytanie za nos. Tlmená agresivita nahradzuje skutočný boj tam, kde ho nieje nezbytne treba a je jedným z opatrení, ktoré šetria energiu a zdravie jedinca a pomáha k zachovaniu druhu.

4.5 Imponovanie

Imponovanie sa objavuje v okamihu, kedy sa stretávajú jedinci, ktorých sociálne postavenie je neisté. Imponujúci pes demonštruje svoju silu. Toto chovanie na rozdiel od hrozby nepredchádza útok, aj keď v prípade dvoch sebavedomých jedincov môže na hrozby a neskôr bitku dôjsť.
Imponujúci pes stojí alebo obchádza druhého psa so zdvihnutým chvostom, hlavu drží hore, uši vztýčené a nasmerované dopredu. Díva sa pred seba do diaľky a starostlivo dbá, aby nehľadel na druhého psa. Môže mať rovnako zježenú srsť a môže tlmene vrčať. Od hrozby sa imponovanie líši hlavne tím, že imponujúci psy na seba nikdy nehľadia priamo a v žiadnom prípade nekrčia pysky a neukazujú zuby.
Imponujúce chovanie používa pes vtedy, pokiaľ sociálne postavenie druhého jedinca je blízko jeho vlastnému. Preto pes obvykle neimponuje šteňatám alebo výrazne menším psom. Takto niekedy dochádza ku groteskným situáciám, kedy napr. novofoundlandský pes prehliada hystericky rozhnevaného trpasličieho pinča alebo ho ľahostajným pohybom tlapy prevalí na chrbát (ako by to urobil za rovnakej situácie šteňaťu).

4.6 Protestné chovanie

Protestní chovanie je užívané najmä nižšie postavenými jedincami buď’ ako odpoveď na nevhodné chovanie iného (vyššie postaveného) psa, alebo ho využívajú veľmi nízko postavení jedinci ako prvú predzvesť sociálnej expanzie. V takomto prípade sami vyhľadávajú situácie, ktoré ich oprávňujú k protestu.
Protestujúci pes zaujíma pokornú pozíciu, ale hlavu stáča k obťažujúcemu nadriadenému otvára tlamu dokorán a ukazuje zuby. Nekrčí však pysky a nevrčí. Pokiaľ partner nevezme protest na vedomie, protestujúci pes sa bráni kúsaním. Pritom však spravidla kňučí alebo zakvíli. Nadradené psy až na malé výnimky takýto útok netrestajú.
Protestné chovanie označujeme taktiež ako obrannú hrozbu, nieje však prejavom strachu. Jeho účelom nieje vyvolať konflikt, ale zamedziť nežiadúcemu chovaniu partnera.

4.7 Podriadené chovanie

Účelom podriadeného pokorného správania je tlmenie agresivity. Obvykle ho používa podriadený jedinec voči nadradenému, ale aj sociálne vyššie postavený člene svorky tlmí pokorným chovaním protestnú agresivitu nižšie postaveného partnera. Pokorné gesto môže použiť aj sebavedomý jedinec zároveň s imponujúcim chovaním, aby tak zabránil útoku zo strachu (taký pes stojí v imponujúcom postoji, ale nehladí pred seba, ale odvracia hlavu a nastavuje krk zo strany, nie hrdlo ako podriaďujúci sa pes).
Do kolekcie podriadeného chovania patrí taktiež zmierlivé gestá. Najvýznamnejšie je zdvíhanie tlapky. Opäť ho môžu použiť ako podriadení, tak nadriadení jedinci (u nadriadených jedincov sa také gesto označuje ako ukľudňujúci). Pes pri tomto geste zdvíha tlapku a naťahuje ju k partnerovi, Nadradený psy majú obvykle snahu položiť tlapku podriadeným psom na bok. Ďalším gestom z repertoáru podriadeného chovania a z hľadiska psovoda dôležitým indikačným znakom je oblizovanie. Snaha obliznúť partnerovi (psovi alebo človeku) ústa, alebo tvár, je jednoznačne priateľské a podriadené gesto. Už samotné vysunutie jazyka z tlamy, aj keď je pes napríklad odvrátený, je dôležitý signál pri nadväzovaní kontaktu, zvlášť s dospelým psom. V okamihu, kedy sa doteraz rezervovaný pes začne (zvlášť pri pochvale) oblizovať, je to jasný signál, že sa podriadi a naviaže s novým psovodom kontakt.
Veľmi výraznými a dôležitými súbormi v repertoáre podriadeného chovania je pasívny a aktívny podriadený. Pasívny podriadený je veľmi účinný mechanizmus tlmiaci agresivitu nadriadeného jedinca. Podľa závažnosti situácie a podľa stupňa sociálneho rozdielu medzi zúčastnenými je aj intenzita prejavu pasívneho podriadeného rôzna. Od prostého odvrátenia pohľadu a stiahnutie chvosta medzi nohy až po prevalení na chrbát, nastavenie brucha spojené so strnulosťou a často aj pomočením (pomočenie je reminiscenciou na chovanie šteniat vyprázdňujúcich sa behom masáže brucha a análneho otvoru pri ošetrovaní matkou v útlom veku). Aktívni pod řízení (výzva ke hre) je vyjadrením túžby po čo najpriateľskejšom kontakte Nieje odpoveďou na hrozbu, ale naopak je používané k vyvolaniu priateľských aktivít netečného partnera. Výrazy aktívneho podriadenia sú ako hlasové (poštekávanie alebo vzrušené pískanie, tak aj pomocou gestikulácie (znižovaním prednej časti tela s rozhodenými prednými končatinami, nakláňanie hlavy na stranu a horlivým mávaním chvostom). Výzvou ku hre môže byť hraný útok, pohyby z repertoáru loveckého chovania, blíženie apod. Pre tieto prejavy sú charakteristické pre hnané a prudké pohyby, hlučnosť, vrtenie chvostom, prípadne celú zadnú časť tela. Rituál zdravenia a výzvy ku hre taktiež pomáha k prekonaniu hranice individuálnej vzdialenosti, bez toho aby došlo k protestu. Výrazy výzvy ku hre môže použiť aj nadriadený jedinec k vyprovokovaniu hry alebo pri dvorení fenke.

4.8 Priateľský kontakt

Priateľský kontakt je chovanie, u ktorého sú prejavy podriadenosti a nadriadenosti celkom potlačené. Utužuje vzťahy v svorke. Prejavuje sa tzv. komfortným chovaním, tj. starostlivosť o srsť partnera a oblizovaním najmä uší. Jedinec, ktorému je takáto pozornosť prejavovaná, ju obvykle zdanlivo ignoruje.

4.10 Neutrálny kontakt

Dochádza k nemu v situáciách, kedy sa stýkajú psy, ktorí nepatria do uceleného spoločenstva (svorky), ale poznajú sa. Napr. na cvičisku, v parku apod. Je charakterizovaný krátkym očuchávaním spravidla tváre a uší, neskôr aj genitálií. Iba sociálne neistí alebo pokorní jedinci vykazujú podriadené postoje.

4.11 Hra

Hra je typickým prejavom najmä šteniat, dospelé psy sa však rovnako často hrajú. U šteniat má hra najmä význam ako príprava a tréning na bežné činnosti, zatiaľ čo dospelé psy majú záujem len o určité hry a za určitých okolností. Nebude sa hrať pes, ktorý nieje v dobrej psychickej kondícii (napr. je vystrašený, rozhnevaný) alebo je fyzicky indisponovaný (je unavený, má hlad). Pre hru je všeobecne príznačné experimentovanie, pes skúma vlastnosti predmetu alebo reakcie partnera, s ktorým sa hrá. Hry môžeme rozdeliť na solitárne, nahrádzanie a sociálne.
Solitárne hry sú hry bez partnera, pes sa hrá s predmetom. U psov sú menej časté, ako skupinové zviera preferuje hru s partnerom. Tieto hry sa vyberajú z okruhu loveckého chovania a predmet nahradzuje korisť.
K nahrádzacím hrám sa pes uchyľuje v prípade, že partnera nemá a je sám a nudí sa. Najtypickejším je známe naháňanie sa za vlastním chvostom.
V prípade sociálnych hier musia byť prítomní minimálne dvaja jedinci. Výzva ku hre sa prejavuje širokou škálou gest od drobných hopkavých poskokov vrtenie chvostu a skláňanie prednej časti tela k zemi až po hravý útok.

4.12 Emócie (pocity)

Rovnako ako človek je aj pes schopný prežívať rôzne emócie (strach, hnev, zúrivosť, radosť, náklonnosť apod.). Emócie delíme na kladné ( príjemné) a záporné ( nepríjemné) a ďalej na krátkodobé a dlhotrvajúce, Krátkodobé trvajú niekoľko sekúnd až minút. Bývajú veľmi výrazne prejavované a ľahko premenlivé. Dlhšie trvajúce trvajú niekoľko hodín až dní, Pomaly sa menia a ťažšie sa určujú. V prípade dlhotrvajúcej emócie je treba starostlivo zvážiť všetky okolnosti. Psy pri zmene psovoda alebo prostredia môžu byť emočne naladení určitým smerom, takže normálne vyrovnaný pes sa môže javiť ako melancholický či plachý alebo naopak agresívny.
Prejavy emócií sú rôznorodé. Strach môže pes vyjadrovať aktívnym alebo pasívnym spôsobom. Pri pasívnom spôsobe pes znehybnie, často v pozícii pripomínajúcej podriadenosť, ak má pes čas ju zaujať. Od prejavu pasívnej podriadenosti sa prejavy strachu líšia hlavne absenciou nastavovania brucha a hrdla, pretože pasívnou podriadenosťou pes blokuje prípadné agresívne jednanie iného psa (alebo aj človeka), pri prejavoch strachu pes agresiu predpokladá. Preto sa snaží zaujať pozíciu v ľahu na bruchu, zraniteľné partie má pritlačené k zemi, alebo sa aspoň prikrčí. Pri aktívnom spôsobe pes uhýba, uteká alebo útočí. Strach je okamžitá reakcia na bezprostrednú hrozbu.
Úzkosť je emócia bez priamej príčiny a trvá spravidla dlhodobo. Prejavuje sa plachosťou a neistotou a konkrétna príčina nemusí byt jasná.
Radosť prejavuje pes pri hre, vítanie pána apod. Pes sa naťahuje, hlavu zdvíha smerom k partnerovi pokladá uši k hlave, vrtí chvostom. Je popisovaný aj „úsmev psa“, kedy pes otvára tlamu a zdvíha (nie krčí) horní pysk. Pes môže radosť prejavovať rovnako pobehávaním, poštekávaním, výzvou ku hre apod.
Náklonnosť udržuje vzťahy medzi členmi svorky a charakterizuje taktiež vzťah psa k majiteľovi alebo psovodovi. Náklonnosti chýba rys altruizmu (sebaobetovania), nikdy preto neprekoná pud sebazáchovy. Pokiaľ niekedy dochádza ku zraneniu alebo úmrtí psa pri obrane psovoda, je to preto, že pes nedokáže posúdiť následky. Jedná tak, ako mu bolo vštepené pri výcviku, kde pes z modelových situácií vychádza pravidelne ako víťaz.
Agresivita je emócia, ktorá spúšťa agresívne chovanie. Môže byť útočná alebo obranná.
Iným prejavom je vrčanie, ohrnovanie pyskov, pohľad uprený do tváre protivníka, snaha opticky sa zväčšiť (zdvihnutý chvost, zježená srsť…).
Od agresivity je nutné odlíšiť loveckú náruživosť, ktorá sa prejavuje štekaním psa, kňučaním, tlama sa otvára doširoka bez ohrnovania pyskov, pes sa snaží o aktívny pohyb vpred (smerom ku koristi) alebo aspoň prešľapuje na mieste.Pes patrí do rodu šeliem psovitých (Canis). Príslušníci tohto rodu žijú v pomerne zložité organizovaných spoločenstvách – svorkách, a preto majú veľmi výrazné sociálne cítenie. Vzťahy vnútri svorky sa riadia určitými pravidlami, hierarchia a postavenie jednotlivých členov je pevne stanovené a je potvrdzované a upevňované pomocou rituálov. Zmena môže nastať iba za určitých podmienok. Preto je u psovitých šeliem vysoko vyvinutá schopnosť komunikácie, ktorá im umožňuje spoluprácu pri získaní potravy (lov na veľké zvieratá, ktoré by jedinec sám neulovil), obrane teritória a starostlivosť o mláďatá.

5. Skrotenie a domestifikácia

Vlastnosti typické pre zvieratá žijúce v sociálnom spoločenstve (komunikatívnosť, prispôsobivosť hravosť a učenlivosť) boli dôvodom, pre ktorý človek začal predka dnešného psa odročovať a následne aj domestifikovať.
Skrotenie sa týka jednotlivca. Je to proces, pri ktorom zviera, spravidla mladé, z nejakého dôvodu opustí svoje prirodzené prostredie a žije pohromade s človekom. Skrotené zviera sa vzhľadom ani duševne neodlišuje od príslušníkov svojho druhu.
Domestifikácia je proces týkajúci sa populácie. Domestikované zvieratá v zajatí nielen žijú, ale taktiež sa v ňom rozmnožujú po viacero generácií. Dochádza k zmenám v morfológii a fyziológii zvierat, ktoré sú výsledkom jednak prispôsobenia sa umelým podmienkam a taktiež výsledkom zásahov človeka, najmä pri výbere rodičovských partnerov. Tieto zmeny sú dedičné a upevnené.

6. Vrodené a získané chovanie psa

Chovanie je najvyššia forma biologickej adaptácie na podmienky vonkajšieho prostredia. Chovanie delíme na vrodené a získané. Chovanie zvierat je možné rozložiť na sled prvkov, tzv. aktivít. Čím je aktivita jednoduchšia a čím jednoduchší je podnet, tým je možné ľahšie rozlíšiť, či sa jedná o aktivitu vrodenú, alebo získanú. Napríklad ucuknutie psa pri prišliapnutí tlapky je jednoznačne reakcia vrodená (tlak vyvolal chybný manéver), usadnutie na povel je reakcia získaná (psovod ju docielil cieľavedomým pôsobením na psa), prenasledovanie a ulovenie koristi, alebo sociálne prejavy sú zmesou reakcií vrodených a získaných (základne schémy sú vrodené a ich intenzita a forma je ovplyvnená získanými skúsenosťami).

7. Vývoj psa od pôrodu do dospelosti

Vývoj psa od pôrodu do dospelosti môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz. Po vlastnom pôrode nasleduje fáza vegetatívna, ďalej fáza prechodná, fáza vštiepenia, fáza sociability, fáza sociálneho usporiadania, fáza usporiadania svorky, puberta a dospelosť. Tieto fázy sa vzájomne čiastočne prelínajú.

7.1 Pôrod

Pri pôrode je šteňa veľmi málo vyvinuté, najmä čo sa týka zmyslov. Na svet prichádzajú hluché, slepé a neorientujú sa ani čuchom. Rozhodujúcim orientačným zmyslom je pre šteňa hmat. Je vybavené len niekoľkými základnými pohybmi a zvukovými prejavmi. Aktívne vyhľadáva teplo. Ak stratí kontakt s matkou a prípadne súrodencami, protestuje pišťaním. Tento prejav zaktivuje matku, ktorá ho prinesie alebo pristrčí do pelechu.

7.2 Vegetatívna fáza (prvé 2 týždne po pôrode)

V tejto dobe dochádza u šteniat k otváraniu očí, postupne začínajú vidieť a počuť a nadväzujú kontakty so súrodencami. Prvý krát môžeme pozorovať záujem o súrodencov a všetka aktivita už nesmeruje iba k nájdení bradavky (šteňatá šplhajú po matke, objavujú sa prvé neobratné pokusy o súboje so súrodencami, skúmajú predmety vložené do pelechu – hračky, ľudskú ruku a pod. )

7.4 Fáza vštepenia (4. až 7. týždeň po pôrode)

V tejto fáze sa výrazne zlepšuje schopnosť pohybu. Šteňatá nasledujú matku aj mimo pelech.
V tomto veku je žiaduce, aby mali šteňatá dostatočný kontakt s človekom, aby si ho vtlačili ako príslušníka druhu. Pokiaľ sa im ho nedostane v plnej miere, je pravdepodobné, že budú mať neskôr problémy s nadväzovaním kontaktu s človekom. Vštepovanie sa netýka len príslušníkov druhu, ale napríklad aj potravy. Šteňa, ktoré v tomto veku neochutná surové mäso, ho v dospelosti spravidla odmieta. Od 4 týždňov veku šteňatá používajú širokú škálu prejavov sociálneho správania – vrtenie chvostom, ježenie srsti, sklápanie uší, pokusy o vrčanie, podriadené postoje a pod.
Pokiaľ sú šteňatá vo fáze vštepovania v kontakte s dospelými psami tí sa k nim chovajú veľmi zhovievavo.

7.5 Fáza sociability (8. až 12. týždeň)

V tejto dobe sú šteňatá veľmi aktívne a zvlášť agresivita medzi súrodencami dosahuje vysoký stupeň. Naopak voči dospelým psom sa učia šteňatá používať podriadené postoje a tlmiť tak agresívne chovanie voči sebe. Dospelí psy sú voči šteňatám trochu razantnejší a šteňatá začínajú byť obmedzované na svojej doterajšej slobode.
V tomto veku šteňatá ochotne prijímajú človeka ako partnera pri hre a uznávajú jeho nadradenosť.
Aj keď sú šteňatá veľmi hravé a podnikavé a mali by už celkom samozrejme dôverovať ľuďom, sú ešte pomerne významne viazané na matku a domáce prostredie.

7.6 Fáza sociálneho usporiadania (4. mesiac)

V tejto fáze sa začínajú výrazne prejavovať rozdiely v temperamente a sebavedomí medzi jedincami. Doteraz spoločensky rovnocenné šteňatá si začínajú budovať hierarchiu, najskôr medzi sebou a postupne i v širšej svorke. Aj keď mladí psy mávajú svojím spôsobom výlučné postavenie (a to v skupine ako výhradne psej, tak i v spoločenstve ľudí a psov, zvlášť ak je v takom spoločenstve viac ako jeden pes), na budúce miesto v hierarchii možno usudzovať podľa chovania psa už od 3 až 4 mesiacov veku. Vek od 12 týždňov je vhodný pre výber šteňaťa, zvlášť pokiaľ je určené k výcviku.

7.7 Fáza usporiadania skupiny (5 až 6 mesiacov po pôrode)

V tomto veku si pes vytvára pevnú väzbu na svorku (nebo psovoda), upevňuje svoje postavenie a taktiež si overuje a fixuje existujúci poriadok. Skúsenosti nazbierané v tomto období sú dôležitým vkladom do budúceho života psa.
Vlk žijúci v prírode sa v tomto veku učí loviť v spolupráci so svojimi rodičmi a prípadne i staršími súrodencami. Pes sa analogicky v tomto veku učí spolupracovať s človekom a podriaďovať sa jeho vedeniu. Nieje dôležitý obsah výcviku či výchovy ale je nutný úzky kontakt s človekom a prvok spolupráce.
Pokiaľ je pes v tomto veku zanedbávaný a nedostane príležitosť k získavaniu skúseností, bude neskôr veľmi ťažké napraviť to.

7.8 Puberta

V období puberty začínajú psy vyvíjať sexuálne aktivity. Nástup puberty je ovplyvňovaný ako individuálnym vývojom psa, tak aj plemennou príslušnosťou. Všeobecne sa začiatok puberty udáva medzi 6. až 7. mesiacom veku psa. Menšie a prešľachtené plemená vstupujú do tohoto obdobia skôr než plemená veľké, primitívne alebo s podielom vlčej krvi.

7.9 Dospelosť

V dospelosti sú pomery vo vlčích a psích skupinách z hľadiska sociálneho postavenia, rôzne.
Vo vlčích skupinách je hodnostné postavenie pomerne zložité a vzťahy jednotlivých členov sú pevne stanovené. Vzťahy podriadený – nadriadený vedú v dvoch líniách, zvlášť medzi psami a zvlášť medzi fenkami. Absolútnym vodcom je vlk, tzv. samec alfa, ktorému sú podriadení všetci samce v skupine, tzv. jedinci beta a gama. Samica alfa je podriadená samcovi alfa a jej sú podriadené ostatné samice v skupine. Nadradení alfa jedinci (najmä samec) síce prijímajú prejavy podriadenosti od psov aj fen, ale v zásade ako pes alfa, tak fenka alfa kontrolujú vzťahy najmä medzi príslušníkmi svojho pohlavia. Šteňatá sú podriadené dospelým jedincom alfa, beta i gama. Na najnižšej priečke spoločenského usporiadania sú jedinci omega. Títo jedinci sú prakticky bezprávni (bez ohľadu na pohlavie), napr. sú nemilosrdne odháňaní od kŕmenia v dobe núdze. Samec alfa si stráži svoje postavenie najmä voči jedincom beta, ktorí mu stoja najbližšie, V zárodku tlmí agresívne prejavy nielen voči sebe, ale i voči nižšie postaveným členom skupiny. Fenka alfa kontroluje fenky zvlášť v období rozmnožovania, aby si žiadna z podriadených fen nezaložila rodinu. Pokiaľ k tomu dôjde, nezriedka vrh takej fenky zlikviduje.
Psia skupina je usporiadaná trochu inak a postavenie jednotlivých členov do istej miery ovplyvňuje i človek. Vzťahy podriadený – nadriadený sú v jednej línii bez ohľadu na pohlavie. Alfa jedincom býva často fenka, zvlášť pokiaľ je staršia. Mláďatá sú najnižšie postavenými členy skupiny. Človek máva v psej skupine obvykle pozíciu super alfa, postavenie, ktoré by žiadny pes nemal ohroziť. Zriedka sa nájde pes tak sebavedomý, že sa pokúsi na túto pozíciu zaútočiť. Častejšie sa človek svojim neistým jednaním dostane do pozície tzv. iba alfa a potom môže dôjsť k stretu. Na rozdiel od vlka vekom dospelý pes zostáva duševne nezrelý (čo je znak domestifikácie), a preto sa človeku podriaďuje veľmi ochotne. Vo vlčej skupine by si človek vedúce postavenie nezískal tak ľahko a musel by si ho neustále upevňovať.
Psovod vlastniaci dvoch psov sa ocitá v situácii vodcu skupiny. Pokiaľ nieje jeden zo psov výrazne submisivný, to znamená že nezaujme podriadenú pozíciu prakticky dobrovoľne, budú obaja psy súperiť o pozície a priazeň psovoda; Vhodným prístupom môže psovod docieliť rovnocenného postavenia oboch psov. Naopak nespravedlnosťami alebo striedavým preťažovaním jedného či druhého psa výrazne prispeje k neustálym šarvátkam medzi psami.